Čo je človek človekom, vždy trpel rozličnými chorobami. Dnes sú vo väčšej miere, napr. rakovina. Ale už aj v neolite ľudia trpeli rakovinou. Aj keď my máme dnes nejaké civilizačné choroby, vyvíjalo sa to postupne z predchádzajúcich chorôb. Naše choroby sú ekvivalentom starých chorôb. Napriek všetkým druhom pomoci či už západná medicína alebo alternatívna medicína, ktorú využívame, ľudí, ktorí trpia chorobami stále pribúda. Ak chceme odpoveď na otázku prečo to tak je tak si musíme uvedomiť, že všetky smery berú zodpovednosť za naše zdravie do svojich rúk. Dostávame rady čo máme robiť, čomu sa vyhnúť, čo si zobrať. Systém nás tlačí do toho, aby sme boli pasívni. Namiesto, aby ste boli aktívni ponúknu vám nejakú zázračnú zmes, bylinky, lieky. Ale systém aj cez možné drobné zmeny v zdravotnom stave stále ostáva rovnaký. Nakoniec choroba opäť vypukne a k vyliečeniu už poväčšine nedôjde.
Nejde o nejakú agresivitu, o nejaký boj, ale o aktivitu a to našu vlastnú. Je to naša choroba, týka sa nášho života, tak život predpokladá, že mi budeme aktívni pri liečbe tejto choroby a nie že vložíme svoj život do rúk niekoho iného. A ak to urobíme a podarí sa to, že dôjde k vyliečeniu napríklad pomocou liekov, tak si zapamätajte, že to je len odklad, lebo nedošlo k nijakej zmene. Život je hľadanie, nachádzanie a zmena.
Najdôležitejšie je zachytiť príčinu choroby, ktorá sa netýka len materiálnej úrovni čo jem a kde sa pohybujem, ale týka sa aj duševnej úrovni, ako premýšľam, aké mám hodnoty a tiež duchovnej úrovni, ktorá má možno najväčšiu hodnotu, lebo sme sa odtrhli od svojej bytostnej podstaty, nakoľko rôzne smery, vrátane náboženských nás nútia k tomu, aby sme sa odtrhli od svojho vnútorného ja a cítili sa osamotení.
Keď príde k nejakej zmene v našom živote, tak by sa automaticky malo objaviť hľadanie a nachádzanie a to bude viesť k ďalšej zmene, lebo život nie je statický, ale je to neustála zmena. Keby bol statický, tak by sme mohli mať presný návod na to ako žiť a ten neexistuje a ani existovať nebude. Pozitívne sa s tým zmierte, je to najlepšie čo nás mohlo stretnúť.
Keď si namiesto života dosadíme chorobu tak nám vyjde úplne rovnaká rovnica. Choroba je hľadanie, nachádzanie a zmena a to vo všetkých troch úrovniach. A čo platí pre život platí aj pre choroby. Nebudeme mať nikdy presný návod ako sa ich zbaviť, lebo ani choroba nie je statická.
S chorobou sa musí vedieť zachádzať. Na živote je skvelé to, že keď začnete myslieť jednoducho, tak tá jednoduchosť vás privedie k podstate.
Choroba nie je nič iné ako stratenie sa. Keď sa človek stratí, nemôžete niečo robiť a ani fungovať ako doteraz, lebo choroba vás obmedzuje. Kde všade sa môžeme stratiť?
Stratenie sa v hodnotách.
Ak máte teraz etapu, kedy máte zarábať peniaze, musíte na druhej strane obmedziť rodinu, ale nemôžete na ňu zabudnúť, lebo sa stratíte. Ak zabudnete na rodinu, lebo teraz sú prednejšie peniaze tak sa jej vlastne vyhýbate. Nemusí to byť toľko času ako predtým, to sa ani nedá, stačí aj kratší čas, ale o to to musí byť intenzívnejšie. Musí to byť plnohodnotné. Ak sa totižto naučíte rodinu zanedbávať, tak keď sa vám vytvorí voľný čas, tak ho nebudete venovať rodine, ale si buď naberiete viacej práce, alebo sa budete venovať svojim vlastným aktivitám a rodine budete venovať len tú trochu času ako predtým. Ak rodinu nemáme a sme sami, tak náš rebríček hodnôt môže byť iný. Ale treba mať na pamäti, že práca nie je život. Život je sám o sebe. Práca je len jeho okrajovou súčasťou. Nemôžete si zamieňať prácu so životom, lebo sa stratíte a budete si zakladať na nejakú chorobu.
Stratiť sa môžete aj v názoroch.
Môžete mať rôzne názory na krajinu, kde žijete, na systém, kde žijete, na žitie ako také, môžete veriť alebo neveriť v reinkarnáciu. Ale ak kritizujete to, čo okolo seba vidíte, tak sa začínate strácať. Prečo? Žiaden systém, ktorý človek vymyslel, nie je síce dokonalý, ale vo svojom jadre je dobrý. Jediné čo je na tom systéme zlé, je človek, ktorý ho používa. Ak si zoberiete napríklad, že ak by otrokár bol láskyplný človek a dopriaval by ľuďom všetko čo potrebujú, tak by ani otrokárstvo nebolo tak zlé. A takto môžete preberať každý systém, ktorý nasledoval. Človek je natoľko nedokonalý, že dokáže systém zneužívať. A my tým, že všetko kritizujeme, ukazujeme životu, že nechápeme realitu čo tiež vedie k chorobám.
Stratiť sa môžeme aj vtedy, keď budeme v živote príliš spokojní. Prečo? Lebo sa objaví pocit absolútnej spokojnosti a nebudeme mať potrebu vo svojom živote nič meniť a začneme sa strácať, lebo život je zmena.
Neznamená to, že máme byť stále nespokojní. Lebo stále byť nespokojný je tiež problém. A vedie k strateniu. Musíme si nájsť taký zvláštny stred, kedy dokážeme byť spokojní a cez to všetko túžiť po zmenách. Pociťovať takú ľahkú vnútornú nespokojnosť, ktorá nemusí mať konkrétny smer, môže byť abstraktná. Uvedomovať si, že možno mám všetko čo potrebujem, ľudia okolo mňa ma milujú, ale nie je tu ešte niečo, na čom by som mal zapracovať, čo by som mal meniť? Necháva nám to otvorené srdce.
Ak sa chceme vyznať v našom živote je dôležité vedieť čo je utrpenie a bolesť, ktoré si väčšinou zamieňame, alebo spájame. Ale utrpenie je niečo úplné iné ako bolesť. Utrpenie je totiž súčasťou manipulácie so slobodnou vôľou človeka.
Ten, kto to vymyslel bol negatívny génius, na ktorého vynález sa chytil skoro celý svet. Z cirkvi to poznáme, že kto netrpí nie je svätý a keďže to cirkvi vychádzalo, tak aj náš systém terajší nám núti do života utrpenie a týmto spôsobom s nami dokáže neuveriteľným spôsobom manipulovať.
Utrpenie je psychická choroba, ktorá nám bráni v slobodnom živote, zväzuje našu vôľu, oslabuje rozhodovanie.
Bolesť oproti tomu zo života vychádza. Núti nás k zmenám.
Sú vrcholy vo vašom živote, ktoré by ste mali nechať tajomstvom, ktoré by ste nemali dosiahnuť. Príklad ideme na túru a v polovici cesty nás začne bolieť koleno a nemôžeme ísť ďalej. Ale, keď sa uzdravíme, tak tam ideme zase. A zase nás začne bolieť koleno, teraz to však prekonáme, budeme trpieť, ale dosiahneme to. A potom to doma kvetnato opisujeme, ako sme trpeli a cez bolesť sme to dosiahli. Ale zamysleli ste sa niekedy nad tým, či ste tam vôbec mali dôjsť?
My ľudia máme stále potrebu mať silnejšie a väčšie Ego ako naše okolie. A tak dokážeme zneužívať veci okolo nás, aj tie pozitívne, aby nám narástlo naše Ego. Ale Život nie je o stále väčšom Egu, ale o namnožení našich kvalít a tie, aby boli inšpiráciou pre naše okolie. Ale ak to robíme cez utrpenie, tak nám len rastie Ego a tak uberáme životný priestor iným ľuďom. Utrpenie do života nepatrí, lebo Ego nám rastie. Ak je väčšie, tak sa do neho ľahšie triafa, či už slovne, alebo pomocou nejakých chorôb.
Stratiť sa môžeme aj vo vzťahoch.
Namiesto úcty k druhému človeku, vzniká závislosť na druhom človeku, alebo zneužívanie druhého človeka. A takto sa tiež strácame v živote a musí prísť choroba, aby nás zastavila. Aj vzťahy sa vyvíjajú a to napriek tomu, že sme si na seba už zvykli, že už máme svoje rituály. Ale aj tie rituály strácajú hodnotu, lebo sme si na ne zvykli. Vychádzame z jednoduchého záveru, že živý systém, ktorým je aj človek je stabilný ďaleko od rovnováhy. A pretože je našou podstatou, tak sa logicky premieta aj do našich vzťahov. Ak chceme stabilný vzťah, musíme ho držať ďaleko od rovnováhy, od zvykov. Vo chvíli, keď sa naučíte spolu žiť, tak začína destabilizácia nášho vzťahu a teda treba nájsť nové zvyky v našom vzťahu. A keď si na to zase zvykneme, zase nastáva destabilizácia a treba zase hľadať niečo nové. A tak mesiace sa ladíme k sebe a večery trávime nejakým spôsobom napríklad pozeraním televízora, ale keď si na to zvykneme a začneme byť na tom závislí a nevieme si predstaviť večer bez toho televízora tak ste už za hranicou a musí prísť k zmene. Nemusíte to meniť každý týždeň, lebo zvyk sa tvorí mesiace aj roky.
Kým sa niečo nestane železným zvykom, môžete to opakovať. A keď si zvyknete aktivity striedať, tak čím väčšia nepravidelnosť v tom bude, tým viac budete bližšie k životu.
Stratení môžeme byť aj v jedálničku.
Nejde o to jedálničky striedať, ale nájsť si to svoje optimum, ktoré nám vyhovuje a v rámci pestrosti toho môjho jedálnička, vzniká stabilita nášho zdravia. Samozrejme, že sa časom môže objaviť nejaká choroba, ktorá nás upozorní na to, že mám nejaké chyby v jedálničku a teda musím niečo zmeniť. To vychádza z toho, že každých 7 rokov sa nám mení a spomaľuje metabolizmus. A musí teda nastať zmena v jedálničku podľa nášho metabolizmu. Takto nás život núti meniť jedálniček. Komerčne sú nám ponúkané tie isté potraviny, ale v ďaleko horšej kvalite a to je smer k horšiemu v živote. A tak si musíme hľadať informácie o potravinách, o ich spracovaní a to zase vyžaduje našu aktivitu.
My pred chorobami utekáme, alebo sa im prispôsobujeme. Prispôsobenie znamená, že udržujeme organizmus v istom stave, ani sa nezhoršuje, ani sa nezlepšuje. Ale časom sa určite táto choroba zvýrazní, zmení sa. Žiadne lieky vám nemôžu udržať chorobu pod kontrolou a dochádza k zhoršeniu. Ani útek, ani prispôsobenie sa chorobe nám chorobu neodstráni.
Bolesť nás núti k zmene. Je to pre človeka prínos, aj keď nás to bolí. Dokedy nás niečo bolí, tak žijeme. Bolesť vás musí zdvihnúť zo stoličky, musíte ju vziať a niečo v živote zmeniť.
Bolesť nás zachraňuje, utrpenie nás ničí. Utrpenie nás robí pasívnymi. Bolesť nás zastaví a máme možnosť premýšľať, meniť hodnoty. Utrpenie nám nedovolí myslieť. Utrpenie nás zaženie buď do kúta, alebo z nás stvorí agresívnych jedincov.
Ak dlhodobo trpíte, nakoniec vykazujete agresívne chovanie, lebo už to utrpenie nemôžete dlhšie znášať. A utrpenie nemusí byť iba fyzická bolesť, skôr sa tu jedná o psychické utrpenie. Máte zlé vzťahy, zlú životnú situáciu, v partnerstve to nefunguje. Takíto ľudia sa stávajú negatívnymi, prajú druhým tiež menej šťastia a radosti.
Vo chvíli, keď budete chorí, si stále pripomínajte, že choroba je hľadanie, nachádzanie a zmena. Lebo aj v rámci zdravej stravy upadáme do starých vzorcov, kedy sa snažíme použiť niečo, aby sme neupadli vôbec do choroby. Škrabe nás v krku a hneď si dávame umeocot. Ale to nie je správny prístup. To je starý vzorec. Choroba je pomôcka preto, aby sme sa zastavili a niečo zmenili. Vo všetkých úrovniach.
Keď sme chorí, tak by sme si mali zapremýšľať, keď máme čas, nad tým, čo tá choroba prináša. Lebo žiadna choroba neprichádza len tak. Ak neprídeme na to, čo tej chorobe predchádzalo, tak sme tú chorobu nevyliečili, ale sme to len odložili na inú dobu. A teda sa to vráti a nebude to napr. len škrabanie v krku, ale to bude nová choroba, napr. problém v črevách. Bude to silnejší zdravotný problém. To, čo nás začína bolieť, to nie je začiatok nášho problému, je to signál, že by sme si mali nájsť na seba čas. lebo sa začíname strácať v živote. Ak to začnete liečiť tak, že to potlačíte a aj keď namiesto antibiotík použijete koloidné striebro, tak to nie je liečba ale potlačenie.
My berieme to, čo v živote prežívame príliš vážne. Ale to nie je život. Kedy máte čas na to, zamyslieť sa sami nad sebou, nad svojimi myšlienkami a názormi? My si tvoríme názory počas školy, v rodine a vôbec nepochybujeme o tom, že sú správne a na tom si staviame svoje názory. Život nie je len o vonkajších aktivitách, tie síce patria do života, ale ak chcete žiť naplno svoj život, tak to nemôžete mať naservírované na tácke, že raz všetko skončí a už bude len dobre. Musíte zvládať vonkajšie aktivity ale musíte zvládať aj život ako taký.
Aj jednoduchšie choroby majú svoj význam a niečo nám hovoria. Napríklad vyhlieňovanie. Aj to znamená, že sa máte zastaviť a premýšľať. Ak to súvisí s krkom, tak je to o tom čo hovoríte a o čom premýšľate. Neberte to na ľahkú váhu. Ak vyhlieňujme väčšinou máte problém rozprávať. Tak by ste sa mali zamyslieť nad tým čo rozprávate, obmedziť to a krotiť sa v tom čo vám vychádza z krku.
