7 krkavcov

Skrýva sa v nich múdrosť. Používali sa v praktickom živote. Ide o to, že máš posledných sedem dní….

Praslovania mali štyrikrát do roka sedemdňové sviatky, kde sa deň za dňom snažili zo seba urobiť lepšieho človeka, deň za dňom. Nebrali to ako zamyslenie, ale ako praktický návod do vlastného života. Nech je to aj vám inšpiráciou. 

Sedem dní je nesmierne dlhá doba, obzvlášť pokiaľ tých sedem dní meníme svoje životy. Nesmierne dlhá doba na udržanie pozornosti. Aby sme to nové, čo si do života prinesieme, udržali. Sedem dní je dostatočne dlhá doba na to, aby si človek na niečo zvykol. Na zmenu. Nezvyknete si tak, že to bude na celý život, ale zvyknete si tak, že vám to bude chýbať, keď sa to vráti do starých koľají. Sedem dní je dostatočná doba na to, aby sa to zapísalo do nášho podvedomia a  občas si na to spomenuli. Možno podvedome zmeníme niečo v tom našom živote. Vždy je lepšie niečo nové sa naučiť alebo niečo staronové oprášiť ,ako žiť bez zmeny. Každý deň je iný, je neopakovateľný a hodnotný, keď mu venujeme troška svojej pozornosti. Takže ideme na to. Zahráme sa na to, že máme posledných sedem dní života. Deň je zložený z dvoch častí. Z rána a večera. Čo budeme robiť prvý deň ráno, keď sa prebudíme? 

Prvý deň

Ráno a večer povieme pár pekných slov tým najbližším. Vaše slová, vaša voľba. Podstatné je ich povedať. Teraz už nezáleží na tom ako sa cítim, čo mám pred sebou, aké úlohy budem riešiť. Mám predsa posledných sedem  dní a musím im dať hodnotu. A tak ráno po prebudení a večer pred spaním poviem svojich pár pekných slov a nielen, že si to budem pamäť, ale nebudem predsa strácať deň svojimi náladami. Tým, čo sa mi práve chce alebo nechce. A keď jeden deň dokážem povedať ráno a večer pár pekných slov, dokážem to aj po zbytok svojho života. Celých sedem dní.

Druhý deň

Premýšľam sám o sebe. Čo robím a čo nerobím. Možno preto, že mám posledných sedem dní aby som chcel urobiť niečo veľké, niečo zásadné. To mi nehovorí srdce. To mi hovoria moje emócie a pocity. Nevybité, silné, bez kontroly. Ale mám len posledných sedem dní. Nebudem poslúchať emócie, nebudem sa podriaďovať pocitom, ale siahnem do svojho srdca. A tam sú drobnosti. Život sa totiž neskladá z veľkých činov, ale z drobných okamžikov idúcich za sebou. A tak sa rozhliadnem okolo seba doma a vyberiem si nejakú drobnosť. Utriem prach na okne, povysávam, odnesiem odpadky, umyjem riady, odložím si veci, niečo vyžehlím, upracem veci na stole…Toľko drobností. Niekedy až nemajú konca, keď sa človek rozhliadne čo všetko nerobí. Ale mám posledných sedem dní. Drobný poriadok je to najmenšie čo môžem urobiť. Je to najmenšie, ale nesmierne dôležité. Keby sa to denne nestalo, ako by to tu vypadalo? Čo by to bol za domov? A možno som to práve ja v rodine kto k tomu neprispieva. Asi by som mal. Nech po mne zostane čistý koberec, umytý tanier, zarovnané veci. Nech si ten čo si na mňa spomenie raz keď tu nebudem, spomenie s láskou. Nech sa mu otvorí srdce keď sa pozrie na koberec, na umytý hrnček, na prázdny kôš. Nech v drobnostiach pripomínam, že som tu pre nich aj keď možno už nie fyzicky. V každom predmete môžem zachovať svoj otlačok. V každom kúte môže byť môj tieň. Môže byť súčasťou ich životov, či som tu už fyzicky alebo nie som. I to si samozrejme zachovávam po zbytok svojho života. Celých sedem dní. 

Tretí deň

Ako premýšľam sám o sebe, premýšľam aj o ľuďoch okolo seba. Premýšľam o vzťahoch, ktoré mám. Aké sú? Aké by mali byť? Odkladám svoje pocity, svoje emócie. Je úplne jedno kto komu čo urobil, čo povedal. Veď mám  posledných sedem dní. Keby som mal aspoň pár rokov, riešil by som to ako vždy. Možno by som bol tvrdý ako vždy, možno by som mávol rukou ako vždy a myslel si svoje ako vždy, možno by som sa hádal, ale teraz je to iné. Mám iba sedem dní. Čo to je? Ubehne to ako voda a tak premýšľam o svojich vzťahoch. Zahŕňam ľudí vo svojej mysli láskou a proste si nemôžem pomôcť, je tretí deň a chcem niečo povedať. Nechcem vysvetľovať, nechcem sa znova hádať, nechcem nikoho o ničom presvedčovať, len chcem zažiť s ľuďmi troška kľudu. Usmiať sa, nič neriešiť. Súzniť. Je to tak ťažké? A tak to urobím. Stretnem sa s jedným, druhým človekom, kto mi napadne a koho by som chcel vidieť. A keď sa nemôžem stretnúť zavolám, napíšem. Len tak. Ahoj, mám ťa rád. Som rád, že si. Nič viac, nič menej. Večer prichádza úľava. Zvláštne, lebo som nič nevyriešil, nikoho o ničom nepresvedčil, nikomu nič nevnútil, nehádal som sa. Tá moja pravda o ktorú mi išlo v živote posledných sedem dní, nie je zrazu dôležitá. Je zbytočná. Je to stena, cez ktorú sa nemôžem dostať k druhým ľuďom. Aký nádherný pocit. Z ničoho. Pocit, keď odložím zbraň, keď zabudnem na nesváry, keď sa vykašlem na svoje pocity, presvedčenia, dostaví sa niečo oveľa silnejšie, niečo čo má hodnotu a čo by som chcel žiť, nielen posledných sedem dní. 

Štvrtý deň

Som doma s rodinou a cítim, že sa niečo musí stať. Je to štvrtý deň. Polovica zo siedmych dní. Už sa mi to kráti. Keď sa zajtra prebudím budem mať väčšinu za sebou. Teraz sa musí niečo stať. Ale už som sa poučil. Nemôže to byť nič úžasného, veľkého, ohromného. To by boli len pocity a emócie. A tak zostáva len jedna možnosť. Idem bližšie k rodine, k tým ľuďom čo mi tvoria časť života. Idem bližšie, sadnem si a pozorujem ich. Len tak. Ticho pozerám čo robia. Vnímam ich tváre, ich rysy. Pozerám sa, ako keby som ich videl po prvý raz, lebo možno sa takto pozerám naposledy. A pozerám ich pohyby a počúvam ich hlasy a to o čom hovoria mi splýva v jeden zvuk. Nie je dôležité čo hovoria, teraz chcem byť len blízko. Blízko srdcom. A tak len ticho sedím a pozorujem. Začína vo mne rásť láska, pocit blízkosti. Možno niečo čo som už dlho nezažil. Niečo, čo som dlho necítil. Sedím a pozorujem. V mysli mi napadá myšlienka čo som tie týždne, mesiace a roky robil. Čím som sa zaoberal? Iba som sa pozeral kritickými očami čo hovoria, o čom rozprávajú? Vstupoval som do toho a napravoval? Ja som potom vlastne nežil. Ale teraz ten život cítim. Možno by som sa chcel dotknúť a objať, ale nechcem prerušiť to čo cítim a tak len sedím a pozorujem. Pozerám a milujem. 

Piaty deň.

Ráno sa prebudím a mám silný pocit. Chcel by som, aby po mne ostalo niečo pozitívne. Je to predsa už piaty deň. Chcel by som sa zapísať do mysli ľudí, ktorí sú so mnou, sú mi blízko. Zapísať sa tým najlepším možným spôsobom. Tá možnosť existuje. Je to hravosť. Chcem sa hrať. Mám na to celý deň. A tak keď je voľná chvíľa, keď som s tými čo mám rád, tak sa hrám. Zapájam ich. Človeče nehnevaj sa. Kreslíme. Vymýšľame básničky. Staviame hrad z kociek. Dospelí sa nehrajú, nechávajú to deťom, ale pre mňa je hravosť súčasťou posledných dní. Ako keby som si spomenul na seba keď som bol dieťa, kde hravosť bola pre mňa prirodzenosť. Kde vďaka hravosti som vnímal svet ako krásne miesto a ľudí okolo seba, ako poslov dobra a šťastia. Na to si musím spomenúť. Taký musím byť aspoň mojich posledných pár dní.

Šiesty deň

Usmievam sa a to som sa ešte neprebudil. Hravosť vo mne zanechala hlbokú stopu.  Zanechala akési dieťa, ktoré som už dlho nevidel. A tak sa nielen usmievam sám v sebe, ale úsmev predávam ďalej a je mi jedno ako sa cítim. Moje dni sa krátia a ja chcem žiť. A keď tu už nemôžem žiť, chcem aby si ma každý pamätal ako človeka s úsmevom, ktorý dokáže prekonávať svoje problémy a strachy, tým najlepším možným spôsobom. Možno aj ukázať cestu tým druhým, čo tu po mne ostatnú. A tak sa snažím tvoriť radosť. Usmievať sa ,aj keď  k tomu nie je vhodná príležitosť. Aj keď mi to až toľko nejde. Ale viem, že ten úsmev a tá radosť je niekde vo mne vo vnútri časťou mojej prirodzenosti. Viem, že keby som svoj život prežíval viac s úsmevom a radosťou, mohli sme sa mať všetci lepšie. Tak aspoň teraz sa budeme mať lepšie, moje posledné hodiny. A tak prichádza posledný deň. 

Deň siedmy

Deň rozhodujúci. Čo teraz? Už mi nenapadá nič, než láska. To čo som si schovával na vhodnejšiu príležitosť. To čo som v sebe dusil pokiaľ nebude všetko podľa mojich predstáv. To, čím som šetril a pritom to mám na rozdávanie pre celý vesmír. Láska. A tak hovorím o láske, ukazujem lásku, dávam lásku, pozerám sa láskyplne a hlavne ďakujem za lásku. Za tie chvíle čo sme mohli spolu tráviť. So všetkými ľuďmi ktorých mám rád. Ďakujem za každý úsmev, ďakujem za každé pohladenie, ďakujem za každé odpustenie, ktoré sa mi dostalo. Ďakujem za odvrhnutie, lebo aj to pre mňa znamenalo možnosť zmúdrieť. Ďakujem všetkým a ďakujem za všetko tak úprimne ako mi to len ide. Siedmy deň končí. Možno to je naozaj môj posledný. Možno sa čas môjho života naplnil. Zaspím a možno sa už ráno neprebudím. Ale čo keď áno. Čo keď zajtra budem mať ďalší deň. A ďalší a ďalší. Čo s ním urobím? Čo budem robiť? Vrátim sa späť? Budem rovnaký ako predtým? A čo keď sa ráno prebudím a naozaj príde mojich posledných sedem dní? Je to na vás priatelia a na každom z nás.