Prítomný okamžik
Rozum žije minulosťou, emócie a pocity budúcnosťou. Jedine srdce dokáže žiť prítomným okamžikom. A pretože, my si srdce pletieme s emóciami a pocitmi a do toho sa nám mieša rozum, tak v tom máme zmätok. Človek sa musí naučiť vnímať, čo vlastne žije. Dôležité nie je kým sme sa stali, to je minulosť. Vôbec nie je podstatné kým budeme, to je budúcnosť. To najdôležitejšie je, čo budeme žiť. To sa týka súčasnosti, prítomnosti. A to je tiež jediné, čo žiť dokážeme. Ale máme v tom zmätok a ten zmätok, nám bráni si život užiť. Ono totiž vôbec nejde o to, ako čo dopadne, či sa vám niečo podarí alebo nepodarí, či niečo dosiahnete alebo nedosiahnete, či dôjdete do cieľa alebo ho miniete. To nie je vôbec dôležité. To všetko sa týka minulosti alebo budúcnosti. To len, rozum nás na základe toho, čo sme prežili, niekam posiela. Sú to emócie a pocity, ktoré nás nútia niečo dosahovať. A tak, rozum spolu s emóciami a pocitmi rozmýšľa o tom, čo v živote dosiahneme, čím ten život naplníme. A kde je srdce? To prežívanie prítomnosti? No, paradoxne aj keď nemôžeme žiť nič iné ako prítomnosť, tak v skutočnosti, v praxi nežijeme nič iné ako minulosť a budúcnosť. Je to zvláštne. Pohybujeme sa v prítomnosti, ale míňa nás. Ide, mimo nás. To je to, čo človek cíti ako nenaplnenie, ako prázdno samého v sebe. Ako to zladiť? Ak si chcete urobiť v živote jasno, musíte jedno jediné. Vedieť. Teraz nie niečo, ale vedieť, čo sa vo vás deje. A čo sa vo vás deje? Buď na niečo myslíte, premýšľate o tom, alebo niečo pociťujete, cítite to, alebo oboje dohromady. Premýšľame a ešte pri tom niečo cítime. A to je normálny stav bežného človeka. Otázka znie, či chcem Ja, byť bežným človekom? Chcem stále premýšľať a niečo pri tom cítiť? Premýšľať, ako to bolo a ako to bude? Čím som bol a čím chcem byť? Neprežívať prítomný okamžik? Alebo naopak, chcem prežívať prítomný okamžik. V tom prípade, nemôžem byť ako ostatní. Musím byť iný. A my v sebe cítime, že by sme chceli byť iní. No a to iní, sa nám v živote, čas od čas objavuje. Nie je to pre nás také neznáme. Pre ženu, byť iná, znamená napríklad, mať nový účes, mať iné šaty….Pre muža zase napríklad, mať lepšiu postavu, lepšie postavenie a pod. Všetci máme v sebe potrebu byť iní ako ostatní. Ale, keďže máme v sebe chaos, tak nám stačí iba zmena vonkajšia. To niečo ,čo príde z vonka a urobí z nás iného človeka. To však nie je naozajstné, to skutočné. Pod tou šupkou, tými šatami, iným účesom, pod tým postavením, čo som dosiahol, som to stále Ja. Nezmenený, taký istý ako tí ostatní. Zasahuje ma minulosť aj budúcnosť a mám v tom zmätok. Keby som sa naplnil všetkými vecami sveta, dosiahol všetkého, čo človek dosiahnuť môže, o to väčšie prázdno v sebe budem pociťovať. Napriek chvíľkovému uspokojeniu, ktoré mi to prináša, cítim prázdnotu a nespokojnosť vo vnútri seba samého. Akonáhle uspokojenie odíde, pominie, zvyknem si na tú zmenu, na to, čo som dosiahol a v tú chvíľu sa objaví skutočný stav. Prázdno. A pretože to prázdno trvá, je tu okamžik za okamžikom, prelína sa mojimi prítomnými okamihmi v živote. Preto, pociťujem čím ďalej väčšie, pálčivejšie, bolestivejšie prázdno. Je potrebné si urobiť vo svojej mysli poriadok. Minulosť je dôležitá, pretože kvôli nej sme tu a nemusí byť príliš vzdialená. Chcete si urobiť jasno vo svojom živote? Tak, nemyslite na minulé životy i keď sa ich to tiež týka. Myslite na tento život, ktorý žijete. Pretože, ten jediný sme schopní svojou mysľou obsiahnuť, a aj to nie celý. Veľa okamžikov si človek nepamätá. Časť detstva je stratená v našej mysli. Nepamätáme si ho deň za dňom, hodinu za hodinou, ale máme v mysli len určité okamžiky svojho detstva, ktoré prenesieme na detstvo ako celok. Preto niekto hovorí, že mal som smutné detstvo, alebo naopak, veselé detstvo. Každý si to nejakým spôsobom pomenuje. Ale detstvo, puberta či dospelosť sa nedá hodnotiť našou mysľou, ktorá si nepamätá hodinu za hodinou. Naša myseľ dokáže veľa vecí skresľovať. Pamätáme si len, niektoré okamžiky a podľa toho ako sme naladení, si pamätáme tie lepšie alebo tie horšie. Málokto to má vyrovnané, pol na pol. Keby ste seba pozorovali v detstve, zistili by ste, že ste sa rovnako trápili ako radovali. V našich životoch je to vlastne vyrovnané. Len myseľ je zameraná na to lepšie alebo na to horšie. Podľa toho sa nám potom zdá, že náš život je lepší alebo horší. A tak myseľ, môže byť dobrým nástrojom, ktorý nám niečo ukáže. Zároveň, však môže byť veľkou ilúziou, ktorá nám zastrie skutočnosť. Myseľ zastiera skutočnosť, preto je potrebné ju zobrať ako nástroj, nech nevzniká zmätok v našom živote. Je dôležité si uvedomiť, že myseľ príliš zastiera náš život, namiesto toho, aby nám pomáhala. A tak, na akékoľvek obdobie si spomeniete, vždy to bolo pol na pol. I keď sa myseľ sama môže brániť a môžete si povedať, že u vás to bolo inak, nie je to pravda. Celý vesmír by padol, keby v ňom nebola neustála stabilita. Vrátane našej zeme a našich životov, neexistovalo by to, rozpadlo by sa to v ničotu. Ale vesmír, zem, človek a jeho svet existuje. Vráťme sa teda k realite. Všetko čo existuje, je pol na pol. To, že niečo nechceme vidieť, niečo odmietame, niečomu sa vyhýbame, nejakému prežitku, to ešte neznamená, že to nebolo. Je to tu, len naša myseľ je zameraná inam. Keď máte dojem, že prežívate zlé obdobie, že vás zasahuje rana za ranou, že tu nie je nič pozitívne, tak vidíte len polovicu svojho života či obdobia. Druhá polovica udalostí je radostná. Ale kde je, keď ju nevidíme? To naša myseľ je zameraná špatným smerom a tak sa im vyhýba. Nevníma ich, pretože ich nechce vidieť. A, myseľ má byť našim nástrojom, nemá nás strhávať do minulosti, ale má byť súčasťou prítomného okamžiku. My sa musíme naučiť hľadať, tú druhú stranu. A tak ,hľadáme to pozitívne a nemôžeme ísť veľmi do minulosti. Nepamätáme si totiž všetko to špatné, aj keď sme tak zameraní a už vôbec nie to dobré. Musíme sa naučiť pozerať na deň, ktorý práve prebehol. Večer, keď si idete ľahnúť, tak deň, ktorý ste práve prežili, sa stáva minulosťou. Prežili ste ho a je dôležité si ho zhodnotiť. Aký ten deň bol? Pozitívny alebo negatívny? Vaša myseľ je na niečo zameraná a popíše ho napríklad, ako negatívny. Lenže vy ešte nespíte, takže ten deň úplne neskončil. Stále je súčasťou vašej prítomnosti. Pokúste sa teda vrátiť v tom dnešnom dni späť a hľadať tam, aj tie dobré udalosti. Prebudili ste sa v tom dni? Už prebudenie v tom dni je pozitívna udalosť, ale keďže sa človek už toľko krát zobudil, berie to ako samozrejmosť a vôbec to nevníma ako pozitívnu udalosť. Ale predstavte si, že sa nezobudíte. Proste to nejde. Pravdepodobne ste zomreli. Ako budete ten okamžik vnímať? Keďže ste s tým nepočítali, čakali ste, že sa zobudíte ako už toľkokrát predtým, bude to pre vás negatívna skúsenosť. Chceli ste tu ešte byť. Chceli ste ešte niečo povedať, urobiť, dokázať, ale už to nejde. Skončilo to. Skončil váš život bez toho, aby ste si to vôbec všimli. Našťastie, to bolo v spánku. To znamená, že ak sa nemôžete prebudiť, vnímate to ako negatívny stav. Ako nespravodlivosť. Ako niečo, čo sa nemalo stať, ale stalo sa. Preto, kým sa budete prebúdzať, spomeňte si na to. Je to pozitívna udalosť a určite v našich životoch aj podstatná. Aby sme mohli niečo prežívať, musíme sa predsa ráno zobudiť. Tá pozitivita v prebudení je ohromne silná, je to jedna z najpozitívnejších zážitkov, ktoré vás v tom dni čakajú. Keď vám po prebudení do mysle skočia hneď starosti, ktorými si ten deň kazíte, alebo vám ho budú kaziť, to je už ďalšia vec. Ale to prebudenie, sa musíme naučiť vnímať. K tomu tá myseľ ako nástroj slúži. Vnímať ranné prebudenie ako najpozitívnejšiu udalosť každého dňa. Druhým najpozitívnejším zážitkom toho dňa je zaspávanie. Nie všetci, čo sa prebudili majú možnosť znova zaspať a to minimálne z jedného dôvodu, že v priebehu dňa umreli či už nehodou, alebo akýmkoľvek iným spôsobom. Takže, keby sa vás za celý deň netýkalo nič dobré, tak minimálne prebudenie a zaspávanie, aj keby bolo dlhé a ťažké. Sú tam dva okamžiky, ktoré vo svojej pozitivite sú tak silné, tak nabité, že v podstate všetko čo sa medzi týmito dvomi okamžikmi stane, aj keby to bolo neviem ako negatívne, tak to nemôže prebiť začiatok a koniec dňa. Prítomný okamžik, natiahnutý do 16-18 hodín. A tých 18 hodín čo prežijete, nie je takých dôležitých ako prebúdzanie a zaspávanie. Ale, vieme takto premýšľať? Nie, nevieme. Pletú sa nám do toho emócie a pocity, strachy z toho, čo bude, ako to dopadne, čo bude s nami, ako to vyriešime. Pocity a emócie, ktoré neustále doslova víria našim vnútrom, ovplyvňujú naše myšlienky, prepájajú sa navzájom a namiesto toho, aby sme si užili prítomný okamžik, tak stále len premýšľame smerom späť a smerom dopredu. To nikdy neskončí, pokiaľ to my neskončíme. Nemyslím tým náš život, ale pokiaľ si z tej mysle neurobíme nástroj. A ako môžeme urobiť z týchto silných energií nástroj, keď nám hýbu životom? Musíme sa zamerať na to, čo je. To čo je, je naše srdce. To čo je, je náš prítomný okamžik. Nemusíme sa snažiť to prepojovať. To prosto prepojené je. Srdce sa ozýva len v prítomnom okamžiku. Nikdy inokedy. Všetko ostatné sú len myšlienky, pocity, emócie. Všetko ostatné je len minulosť a budúcnosť, ktorá neexistuje. Nám stačí prítomný okamžik. Nádych, potom zastavenie a výdych a krátke zastavenie. Dych tu nie je len preto, aby vás udržal pri živote. Dych má hlbší význam analogický. Udržuje vás v prítomnom okamžiku. A prítomný okamžik je súčasťou nášho života. Keď stratíme prítomný okamžik, stratíme svoj život. Potom sa utápame len v pocitoch a emóciách a k tomu telo nepotrebujeme, aj keď ho máme. Naša myseľ je vtedy hlboko za nami -v minulosti, alebo hlboko pred nami- v budúcnosti. Svoje telo v túto chvíľu tiež nevnímame. A tak, sme nielen mimo prítomný okamžik, ale aj mimo život, ako taký. Potom či ste mŕtvy, alebo nie, je vlastne jedno. Pre život mŕtvy ste. Nie ste tam, kde ste. V tele, na tom mieste, kde to telo umiestnené je. Teraz napríklad, keď toto čítate v kresle, alebo na stoličke, viete o tom, kde ste? Ste v kresle? Jasné, že ste. Logika vám to hovorí. Ale viete o tom? Pokiaľ ste si to neprečítali a následne neuvedomili, tak ste o tom nevedeli. Neboli ste súčasťou prítomného okamžiku.
Vnímajte samého seba. Veľa ľudí to nepraktikuje, tak sa nám to zdá pomerne ťažké, ale dá sa to. V skutočnosti sa naše vedomie dokáže rozšíriť nesmiernym spôsobom. Dokážeme počúvať a zároveň aj vidieť. A v tom istom okamžiku, vieme byť vedomou časťou tela a zároveň ešte dokážeme svojim vedomím vnímať, ako je telo umiestnené. Kde a na čom sedí, leží, dokonca aj v akom prostredí. Naše vedomie sa dokáže rozšíriť až tak, že dokážete vnímať aj ten dom, v ktorom ste, ako z vtáčej perspektívy. Tiež toto miesto a okrem tohto miesta aj zem, ako planétu a planétu ,ako súčasť vesmíru. Veľa ľudí si to však neuvedomuje. Naše vedomie nemá hraníc. V prítomnom okamžiku dokážeme zažiť večnosť. Ale pekne od začiatku. Zavrieme si oči. Naše telo je v nejakej polohe. Vychutnajte si tú polohu. Ak je vám príjemná, tak si ju uvedomte. Ak nie, tak ju zmeňte, aby vás nerušila a zhlboka začnite dýchať. Sústreďte sa na dych. Nádych, zastavenie, výdych, zastavenie. Znovu a znovu. Ste súčasťou prítomného okamžiku. Vaša pozornosť je zameraná jedným smerom. Na to, čo vás spojuje s prítomným okamžikom. Na váš dych. Ak by ste prestali dýchať, prestane prítomnosť existovať. Stanete sa minulosťou. Zomreli ste. Zostanete už len v spomienkach ľudí ako každý, kto prestane dýchať z rôznych dôvodov. Až tak, je krehký náš život. Až tak, veľmi jednoducho sa dokážeme dostať mimo prítomný okamžik. Niekedy až nenávratne. Ale teraz sme tu a tak si užijeme ten dych. Dych je jedna z pozitívnych udalostí vašej prítomnosti. Kedykoľvek sa môžete zamerať na dych. Kedykoľvek môžete byť súčasťou vášho prítomného okamžiku. Pocítiť život naplno. Čím hlbšie sa nadýchnete, tým silnejšie pocítite život. Vyskúšajte si to. Dajte tomu dychu šancu. Dajte mu viacej ako bežný nádych. Nech, naozaj pocítite život. Možno sa vám zatočí hlava, možno sa viac začnete potiť, možno s prekvapením zistíte, akú veľkú kapacitu vaše pľúca majú. Ale chcete niekedy žiť prítomný okamžik? Oddeliť myseľ od emócií? Pocítiť, čo je to žiť srdcom? Potom sa to nedá pochopiť mysľou, nedá sa to precítiť emóciami. Dá sa to nadýchnuť a vydýchnuť. Dá sa to žiť s každým nádychom a výdychom. A ako silno chcete chytiť prítomný okamžik, tak silno sa nadýchnite. Užite si nádych, užite si pohyb života, užite si prítomnosť božiu. To, o čom iní snívajú, vy môžete žiť. Každý sám v sebe. Nemusíte potom túžiť. Nemusíte sa pozerať do minulosti a závidieť tým, čo to žili a my o tom dnes čítame, alebo sme o tom počuli. My, sa môžeme stať súčasťou prítomného okamžiku teraz. Tak, ako sme. S tým všetkým, čo máme za sebou a s tým všetkým, čo máme pred sebou. Tak ešte raz , hlboký nádych a výdych. Užite si ho. Duchovná cesta, duchovný vrchol poznania, osvietenie, nirvána, božia prítomnosť, nech sa nám to zdá, že sú to termíny pre vyvolených, len pre niekoho, ale keď si už pripustíme, že sú pre nás, tak niekde v budúcnosti vedzte, že to nie je žiadny zážitok, k tomu nevedie žiadna cesta, to je prítomný okamžik, to je TERAZ. To je teraz prežité naplno so všetkým, čo v sebe máme, s plným vedomím, so všetkou pozornosťou. To je to tajomstvo, božej prítomnosti.
