O živote

Keď premýšľate o svojom živote, máte z neho dobré alebo špatné pocity. A nemyslím tým nejaké krátke obdobie života, ako keď napríklad, dobre jete alebo keď pracujete na sebe viac vedome. Toto je len jedna epizóda. Ale ja, mám na mysli celý život. Keby ste premýšľali o svojom živote, prídete k dvom záverom. 1. Ste spokojní a ste radi za to, čo ste prežili. A ak na sebe pracujete, tak to vylepšujete. 2. Zabudnete na všetko, tak nejak to vytesníte a sústredíte sa na to, že teraz na sebe pracujete. My máme nejakú prirodzenosť a v tej prirodzenosti sa snažíme vytesniť určité veci zo svojho života. Niekedy to je doslova celé obdobie. Niekto si pamätá detstvo, niekto nie. Niekto si pamätá detstvo od 3 rokov a niekto len od 10 rokov. A čo sa dialo predtým? Niekto prejde pubertou a povie si: ,, no, bolo to rýchle a už som inde“ a niekto naopak, si pubertu pamätá. Bolo to pre neho kľúčové obdobie. Všetky tie roky toho vzdoru alebo ujasnenia, kto vlastne som. Každý máme niekde tú slabinku, ktorú sa snažíme nevnímať alebo obísť, alebo potlačiť sami v sebe. Máme tu aj výnimku – sebadeštrukciu, kde si môžeme pamätať zo života len to špatné. O to viacej, by sme na to najradšej zabudli. Zmyslom je, aby sme ten život dokázali prijať so všetkým. Pokiaľ ten vzorec vytesnenia určitých etáp v živote niekde v hlave máme, alebo dokonca vzorec ,, prekrúcanie prežitého“, tak to sú vzorce, ktoré vám neustále robia v živote zmätok. Podľa toho, ako je myseľ zameraná, tak si vytvára spomienky na včera, na predvčerajší deň, na minulý rok a pod. A tým sa viac a viac dostávame mimo realitu a je úplne jedno či si odpoviete, že môj život bol lepší alebo horší. Tak či tak, niečo prekrútime, niečo prerobíme, niečo roztiahneme do prázdnych miest v našom živote a máme dojem, že to tak bolo stále. Život je neustále duálny. Neustále sa dejú dobré aj špatné veci a to od chvíle, čo sme sa narodili. Nehľadiac na to, čo si pamätáme alebo nepamätáme, musíme použiť ten nástroj, ktorý nás drží v realite. A to je rozum. Rozum by nám mal povedať, že sa diali dobré aj špatné veci. Robil som dobro, ale aj zlo. A nielenže si to poviem, ale musím si premietnuť to, na čo som prišiel aj do súčasnosti. Myslíte, že sme lepšími ako sme boli predtým? Máme dojem, že sme predtým robili horšie veci ako robíme teraz? Nenechajte sa mýliť. V tom jadre zostávame rovnakí. Stále je to pol na pol. Na polovicu dobré a na druhú polovicu zlé veci. Len naša myseľ podľa toho, ako je nastavená má dojem, že robíme viac dobrých alebo viac zlých vecí. Ale, tým pádom stále žijeme mimo realitu. Je nesmierna úľava v živote si uvedomiť, že nemeníme podstatu žitia. My len objavujeme, čo všetko vlastne sme. A než sa dostaneme k tomu základu, ktorý je absolútny, mimo dualitu, mimo dobro a zlo, musíme neustále počítať s tým, že aj napriek tej ceste čo máme za sebou a na čom pracujeme, sme dobrí a špatní zároveň. Len, si možno viacej všímame toho dobrého a menej toho špatného.

Otázka, akí sme, nás mala priviesť bližšie k realite. Nie som lepší. Som stále dobrý a špatný zároveň. Mám dobré a špatné myšlienky. Moje skutky sú dobré aj špatné. A mám rozum ako nástroj, aby som s ním videl realitu. Aj keď sa budete viac snažiť o niečo dobré, aj tak nakoniec neviete či to dobré je, alebo nie je. Uvidíte to až časom. Pretože, čo človek urobí je čin a každý čin prináša aj nejaký dôsledok a ten dôsledok sa skôr či neskôr objaví v našom živote. Objaví sa, nie ďalším činom alebo skutkom, ale formou. Akú formu budem žiť za pár rokov? Bude to forma slobodnejšia alebo forma obmedzenejšia? Ak bude slobodnejšia, tak nehľadiac na to či nám väčšina skutkov pripadala lepšia alebo horšia, tak väčšina skutkov nás priviedla k slobodnejšiemu a uvoľnenejšiemu životu. Dokážeme sa lepšie prirodzene prejaviť a nemáme strach, že to niekto zneužije. Cítime sa ďaleko stabilnejší, silnejší a tým pádom slobodnejší. A, až potom si môžeme zhodnotiť naše skutky, ako viacej dobré. Keď sa náš život obmedzí za pár rokov, tak nehľadiac na to, že dnes máme dojem, že konáme dobro či už pre seba, alebo pred druhých, tak až tá forma, ktorá príde, v tomto prípade obmedzenejšia, nám povie, že naše skutky boli horšie, ako lepšie. Posudzovanie toho čo je, je skôr také odhadovanie. Nikdy si nehovorte, že to čo robíte je 100 percent dobrý skutok. Pretože, tie dôsledky sa objavia neskôr. To, čo sa objaví hneď, sú reakcie na skutok. Tá reakcia býva pozitívnejšia alebo negatívnejšia od druhých ľudí. Ale reakcia, nie je dôsledok. Naučte sa to rozlišovať. Dôsledok prichádza po dlhšom čase. Vytvorí sa skutok, niečo urobíte, nasleduje reakcia, ktorá nehovorí vôbec nič. No, každá akcia vytvorí reakciu. Keď tá reakcia prejde, zabudnete čo ste urobili a aj druhí zabudnú, čo ste im urobili. Či, už to bolo dobré alebo špatné, objaví sa dôsledok. A až dôsledok nám ukáže či na tej ceste za tým lepším životom stále sme, alebo sme z nej vybočili, nedajbože cúvame.

Otázka: Je deň biely a noc čierna? My väčšinou o tomto nepochybujeme. Väčšinou cez deň je svetlo alebo svieti slnko. Vnímame deň ako biely. A keďže žijeme v duálnom svete, kde rozmýšľame buď- alebo, tak nám noc pripadá ako čierna. Nevidíme svetlo. V podstate takto žijeme. Žijeme deň a noc. Žijeme dobro a zlo. Žijeme zvuky a na druhej strane ticho. Žijeme lásku alebo nič. Buď cítime lásku a hovoríme, že tam je, alebo ju necítime a tým pádom tam nie je. Nemôže tam byť niečo medzi tým. Život nám ukazuje, že všetko je zároveň. Záleží len, na čo sa pozeráme. Na čo sa cez deň pozeráme? Keď sa pozrieme do jaskyne, je tam tma. Ako je to možné, keď je deň? My, máme stále nejaké logické vysvetlenie. Slnko je ako žiarovka, ak medzi ňu postavíme strechu, tak sa vytvorí tieň. V jaskyni je teda tma. Ale, je v jaskyni skutočne tma, keď je deň? Nie je. Naše oči dokážu zachytiť len to, na čo sú zvyknuté. Ak by ste žili v jaskyni, tak vidíte nie očami, ale vidíte inak. Ako je to možné, že tam vidíte? Je tam veľa tvorov, ktoré sa tam dokážu pohybovať bez očí, majú presnú predstavu, ako čo vypadá. Majú na to svoje orgány, ktoré im nahradzujú oči. My, máme oči, ale rozlišujeme len základné veci a tie ešte musia byť viditeľné. Keď je šero, je viac tma alebo svetlo? Záleží od toho, ako vaše oči dokážu rozlišovať. Pre niekoho je viac tma a pre niekoho je ešte svetlo. Kde je tá presná hranica? O ktorej hodine to je? Ako musí byť šero šeré, aby sme ho tak vnímali? Bavíme sa o banálnych veciach, ale tie nám niečo ukazujú. My, žijeme naše životy čierno – biele. Buď- alebo a viac menej v tom máme jasno. Keď vidíme, hovoríme tomu jasno a keď nevidíme, hovoríme tomu tma. Ale, v skutočnosti je to len predstava. V skutočnosti naše oči nevidia vôbec nič. Zaznamenávajú určité impulzy zo svojho okolia a tie sa dostávajú do mozgu. Mozog tie impulzy vyhodnotí a na základe toho vytvorí obraz, ktorý je ešte hore nohami. Aby sme obraz nevideli naopak, musíme si ho predstaviť v reálnej podobe, čiže otočiť ho a potom hovoríme, že niečo vidíme. No, v skutočnosti, nevidíme vôbec nič. Keby si človek tieto veci uvedomoval a naučil sa vidieť skutočne očami, tak by bolo úplne jedno či je svetlo, či tma. Videli by ste rovnako, cez deň aj v tme. A nekonečne ďaleko. Lebo aj to, čo letí niekoľko svetelných rokov, nakoniec zachytáva naša sietnica. Vytvorí z toho elektrický impulz, ktorý ide do mozgu, ale ide o tak zvláštny impulz, že mozog z toho nedokáže vyčítať, čo je tam za informáciu a nevytvorí žiadny obraz. Nedokážeme si nič predstaviť, a tak to vylúčime z reality. A tak, to funguje.

Všetky impulzy, ktoré mozog nedokáže spracovať automaticky, vylúči z reality. A tak sa pozeráme na jeden predmet všetci a každý ho vidíme trochu inak, pretože niektoré impulzy náš mozog nedokáže spracovať. Vylúči ich z reality. Každý mozog je trochu inak nastavený. Preto, každý mozog vylúči niečo iného. Iný impulz. Pozeráme na jeden predmet a jednému sa páči a druhému nie. Kde vznikli tieto pocity páčenia sa a nepáčenia? Vznikli na základe toho, čo si mozog predstavil, čo je pred ním. Predstavil si to na základe impulzov, ktoré ten predmet naozaj vysiela, ale nie všetky dokázal spracovať. A tak, vidíme svet každý z nás, inými očami. Každý z nás má obmedzený pohľad na realitu. Čo si dokážeme predstaviť, to vidíme. Čo si predstaviť nedokážeme, to vylúčime. A tak sú ľudia, ktorí vidia škriatkov a lesných škriatkov a my, pretože náš mozog nedokáže spracovať tieto impulzy, vidíme len stoličku či strom. Ale predstavte si, žeby náš mozog dokázal rozlíšiť všetky impulzy, ktoré sa dotknú sietnice oka tak, ako otáčame hlavou. Čo všetko by sme asi videli? Nielen tento materiálny svet, ale aj svety iné, pretože svety sa prelínajú. Svet duchovný, astrálny. Všetko sa to prelína. A tak, naraz by sme videli nie len seba navzájom, ale aj iné bytosti, ktoré tu sú. Ale, väčšina ľudí ich nevidí. A nielen to. Dokázali by sme vidieť aj to, na čo myslí druhý človek v podobe farieb a tvarov. Tomu sa hovorí, videnie aury. A nielen to. Zachytili by sme dokonca, čo si iná osoba nesie so sebou. To znamená, aký osud si nesie. A to v podobe farby a tvaru. Dokonca, keby sme sa dosť dlhú dobu pozerali na človeka, videli by sme čo má za sebou a čo ho čaká. To všetko si človek nesie sám v sebe. A pod určitým pohľadom je to viditeľné. Ale, nezbláznili by sme sa z toho, keby sme to videli? Takže, z tej predstavy, ktorá sa blíži realite, sa musíme vrátiť ku svojej vlastnej mysli a ku svojmu vlastnému pohľadu. Na jednej strane nás priťahuje vidieť viac a na strane druhej, nás desí vidieť viac. Nejde o to, zmieriť sa s tým, že vidím to čo vidím a čo nevidím, tak nevidím. Podstatné je, aby sa človek pozeral pohľadom, ktorý je kúsok za tou našou realitou. Aby sme videli, nie duchov alebo iné astrálne bytosti, ale aby sme si uvedomili, že ovplyvňujeme aj iné svety, ktoré sú tu momentálne skryté pred našimi zrakmi. A tak isto, že tie iné svety ovplyvňujú nás. Pohybujeme sa tu v jednom priestore, ale každý v inej úrovni. Pohybujeme sa tu a zanechávame tu stopu. A to, nielen pre ľudí, ktorí sú tak isto materiálni ako my, ale aj pre tie astrálne bytosti, ktoré my nevidíme, tak ako oni nevidia nás. Ale navzájom sa ovplyvňujeme. Na jednej strane, je to pocit väčšej zodpovednosti za to, čo robíme a predovšetkým čo robíme, keď sme sami. Máme totiž dojem, že vtedy ovplyvníme iba seba samého. Nie je to pravda. Je to o väčšom pocite zodpovednosti za to, čo robím a aké stopy po sebe zanechávam, nehľadiac na to či v tejto úrovni života som sám, alebo s niekým. A zároveň je to o pozornosti, pretože nielen ja po sebe zanechávam stopy, ale aj každý človek a každá bytosť vo svojej úrovni, v jednom priestore. A tak aj mňa môže čosi popadnúť, čo môžem nazvať negatívnym stavom, alebo pozitívnym stavom. Aj mňa môže niečo popadnúť, čo nie je zo mňa, ale ovplyvňuje ma to a to niečo, ma privedie k určitým činom. A ten čin, bude mať určité dôsledky. Nevšimli ste si občas, že niekedy robíte veci, ktoré nie sú vašou prirodzenosťou? Necítite to tak úplne zo srdca, ale máte tam ten pocit. Napríklad povinnosti. Sú to rôzne emócie a pocity, ktoré sú silné a priblížia vám ten stav, ale niekde v pozadí mysle cítite, že to nie je úplne z vás, že to nie ste celkom vy. Pokiaľ nemáte tento dojem, naučte sa lepšie pozorovať, lebo ako mi ovplyvňujeme svoje okolie, tak aj okolie ovplyvňuje nás. Veľa našich krokov, pohľadov, myšlienok a činov nevychádza z našej prirodzenosti, ale sme ovplyvnení niečím alebo niekým. Nie je dôležité vedieť čím alebo kým. Podstatné je vedieť, že ako my ovplyvňujeme naše okolie, tak aj okolie ovplyvňuje nás. Je to o pozornosti, aby si človek uvedomil, že nie vždy jedná sám za seba a zo svojej prirodzenosti. Ale, keď už niečo urobíme, dokážeme si to vždy rozobrať, zhodnotiť a nájsť tam súvislosť s našim životom. No, my nakoniec viac zachytávame to, čo je nám bližšie, prirodzenejšie. Ak sme viac negatívne naladení, ovplyvňuje nás viac negatívne a menej to pozitívne. A naopak, ak sme naladení viac pozitívne, tak nás bude viac ovplyvňovať to pozitívne a menej negatívne. A tak, znova späť na začiatok. Aký život, ak sa pozriete späť až k narodeniu, ste doteraz prežili? Viac dobrý alebo viac špatný? Ako ste viac naladení? Čo vidíte viac okolo seba? Čo vytláčate zo svojej mysle? Ktoré impulzy sú vám cudzie? Ktorým nerozumiete? Poznávajte samých seba. Cez obdobie Vianoc, od 10 decembra, je obdobie vesmírneho ticha. Ticha, kde viac impulzov zo všetkých svetov je pozitívnych. Vnímate to? Cítite to pozitívne? Je to pre vás od toho 10-teho, taký zvláštny svätý čas? Zvláštny tichý čas? Pokiaľ áno, ste už aspoň trochu naladení. Ak vás to ešte vnútorne nezasiahlo, tak sa nalaďte. Využite to. Pozerajte sa okolo seba a zaznamenávajte v pozadí hluku áut a ľudí, to ticho, ktoré v tomto období zosilňuje. A bude silnieť, až do konca roku, aby potom okolo troch kráľov, to ticho pohltili zvuky a vrátilo sa všetko do toho bežného roku. Zachytávajte, tie okamžiky tých zmien. Aby ste plynuli so životom. Aby ste sa naučili vnímať všetky ukazovatele, ktoré nám život v tých rôznych obdobiach na našej životnej ceste stavia, aby nás správne viedol. Aby sme to nemuseli vymýšľať sami. Ak plyniete so životom, život vám cestu ukazuje. A človek ide do tej lepšej úrovne života bez toho, aby musel bojovať a príliš sa snažiť. Nie ste už unavení niekedy tou snahou? Nemáte chuť, proste zavrieť myseľ a vypadnúť zo svojho vlastného života a len tak chvíľku byť? Ono to ide. Ale je potreba urobiť si prípravu. Rozlíšiť si vo svojej mysli, či ste viac pozitívni alebo negatívni, pozrieť sa trošku za, uvedomiť si, že všetkým čo robím, neovplyvňujem len seba a svojich najbližších, ale všetky úrovne, ktoré v tomto priestore sú. A to isté sa robí spätne. Rozlíšiť si či som viac dobrý, alebo špatný, v tom slova zmysle, čo práve konám. Aké myšlienky práve vo svojej mysli nosím. A nejde o to, snažiť sa byť dokonalý, ale uvedomiť si, že pokiaľ budem na tomto svete žiť, budem dobrý aj špatný zároveň. Ale to dobro, môže mať väčší dopad a zlo naopak menší. Keď si to takto zjednodušíte, nebudete sa snažiť o dokonalosť, ktorá v tomto svete nie je možná. Nemôžeme žiť bez hriechu. Hriech je našou druhou prirodzenosťou. My len môžeme hrešiť tak mierne, aby to nás a tých druhých, tak nebolelo. To je jediná možnosť. Keď sa človek dostane do tohto bodu, nastane vnútorné zmierenie. Vnútorné zmierenie prináša mier, kľud a slobodu. A tá sa skôr či neskôr prejaví aj navonok. Začína v srdci a prejavuje sa cez naše činy a myšlienky. Obdobie Vianoc je obdobím ako stvoreným na to, aby sme sa nastavili do toho života, aby sme si vytvorili ten ďalší rok lepší, ako bol minule. Nie dokonalým, ale lepším. Lepším v tom, že naše pozitívne činy budú mať silnejší a lepší dopad a naše negatívne činy aspoň o niečo menší. Keď to nestihnete teraz, máte na to celý ďalší rok, eventuálne to obdobie vesmírneho ticha. Pamätajte, že človek stále má ďalšie a ďalšie šance. Že tie šance nikdy nekončia, ako nikdy nekončí bežný ľudský život.