Š A N C A

Koľko myslíte, že máte v živote šancí? Je ich veľa, alebo len jedna? To by nám hádam život neurobil. Určite je ich viac, ale koľko, to nemá nikto ani tušenie. Možno pre každého je iný počet. Každý podľa svojich zásluh. Šance sa v živote vždy objavia. Len si ich treba všimnúť. Zastaviť sa a zacítiť šancu. Koľko šancí má človek nájsť dobrého priateľa, koľko šancí má na dobrú prácu a koľko šancí na zlepšenie svojho života a zdravia? Možno prebieha posledná šanca. Možno je to ona. A ktorá je tá posledná? Tam kde rezignujeme na život? Tá, ktorá je nám niečím zobratá? Tá, ktorá nám uteká pomedzi prsty? Alebo príde ešte ďalšia? Lepšia, alebo iná? Ako si uvedomiť, že je to šanca? Človek je veľmi rozbehnutý v živote. Beží príliš rýchlo a keď sa ešte drží nejakej cesty, tak to čo je pozdĺž nej mu uniká. Drobnosti, detaily a šance. Šanca totiž neprichádza so svetlom, s ohňostrojom, s výkrikom, s hudbou. Šanca je tá najmenšia kvetina pozdĺž cesty, tá zaprášená, o ktorej by sme nikdy nepovedali, že je tá najdôležitejšia. Veď je tam plno väčších. Lenže tie väčšie,  poväčšine rýchlo odkvitnú a prestanú existovať. Nie sú to šance. Sú to pozlátka, také malé zlepšováky života, ktoré nás majú síce udržať na ceste, ale bez možnosti niekam dôjsť. Majú nám zaplátať prázdne miesto v živote, ďalším, ešte väčším farebnejším prázdnom. A šanca sa zatiaľ krčí niekde v prachu ciest ako malá kvetina, ktorú si nikto nevšíma. Ale napriek tomu tam je, rastie, nevädne a čaká na svoju chvíľu, až pôjdeme okolo a všimneme si ju. Šanca. Moja životná šanca. Čo je potrebné urobiť, aby sme si všimli, aby sme to rozlíšili?

No, predovšetkým zastaviť sa. Zastaviť sa môžeme kedy chceme. Nie je na to vyhradená doba, špeciálny čas. Šanca čaká každú chvíľu. Človek sa môže zastaviť každú chvíľu. So šancou sme si blízki. Aj my vo svojich životoch sme malí a zaprášení ako naša šanca. Čas od času sa snažíme oklepať, vidieť viac slnka, zachytiť viac svetla, vyrásť, rozkvitnúť, ale bez šance je to ťažké. Bez nej je to takmer nemožné. My potrebujeme nejaký vzor. Niečo, čo by nám ukázalo ako sa otrepať, ako rozkvitnúť, ako byť bližšie k svetlu. Všetko čo potrebujeme je schované v tej malej šanci, v tej malej kvetinke, ktorú míňame, keď bežíme dookola. Nenechajte si utiecť svoje šance. Šancu na lepšie zdravie, šancu na zmenu životného štýlu, šancu posilniť sa v posilňovni, vyčistiť si telo, spomaliť myseľ, rozbehnúť srdce naplno. Šancu mať okolo seba ľudí, ktorí nie sú len vyplnením prázdneho priestoru, ale hodnotou vo vašom živote. Šancu žiť jednoduchšie a pritom krajšie ako predtým.  Ale nie ako niekto iný. Akonáhle sa začneme porovnávať s druhými, je to známka, že sme nechytili svoju šancu. Je to len vyplnenie prázdneho priestoru, zviditeľnenie sa, ale to dlho nevydrží. Rýchlo budeme zase zaprášení a staneme sa šeďou pozdĺž ciest. So šancou je to iné. Šanca nám dáva možnosť sa nadýchnuť a vydýchnuť. Voľne. Tak ako chceme. Šanca nám dáva čas na život, na skutočný život. Šanca je to, čo nám život obohacuje, dáva nám hodnotu. A tú hodnotu dokáže človek žiť. Nie cez emócie a pocity, ale v hĺbke svojho srdca, v tichu a kľude.

Šance sú rôzne. Aj ľudia sú rôzni. A čo týždeň, to iný prejav charakteru, myšlienok, činov. Aj to sa nám môže stať. Hľadáme sami seba. Práve v tých prejavoch, v tých činoch, v pocitoch. Hľadáme niečo čo je stále, o čo sa môžeme hocikedy oprieť keď nám je úzko, keď nie je nikto, kto by nám pomohol. Aj od toho sú tu šance. Šance sa konečne zastaviť a uvedomiť si, kde mám svoje hodnoty. Kde stojím. Čo vlastne chcem. Čo ja vlastne chcem? Po čom vlastne túžim? Čím sa zaoberám? Čo je náplňou môjho času? Pýtajte sa samých seba. Čím vyplňujeme čas? Myslením na to, čo si dáme dobrého k jedlu? Aké prázdne a bez hodnoty. Myslením na to, koho zase ohromíme? Aké prázdne a bez hodnoty. Myslíme na to, na čom  lipneme? Je to bez hodnoty, pretože veci nemajú skutočnú hodnotu. Veci sú pomôcka na to, aby sa nám lepšie žilo. Aby sme niekam došli, aby sme si nabrali jedlo do taniera, aby sme si niečo kúpili. To všetko sú dobré nástroje, pomôcky, ale sami o sebe nemajú žiadnu hodnotu. Hodnota je skrytá. Tak ako živiny v potravinách nikdy vlastným okom neuvidíme. Sú skryté v tej hmote, malinké, drobné, neviditeľné. A napriek tomu je to v tej potravine najdôležitejšie. A rovnaké je to aj s človekom. Človek dobre oblečený, viditeľný, ovešaný zlatom nie je vlastne nič, ale to čo skrýva vo svojom srdci, je to podstatné a dôležité. To je tá skutočná hodnota života, ktorú si v sebe nesieme. Čo máme vo svojom srdci? Nenahrádzame si prázdne srdcia práve tým zlatom, tým oblečením, tými predmetmi doma? Neukazujeme svetu, akí sme prázdni? Čím by sme mali vyplniť srdce, láskou? Ale vieme, čo to je? Milujeme sami seba tak, že nevložíme do úst nič špatné? Dokážeme to? Milujeme sami seba tak, že ideme a pracujeme na sebe aj keď sa nám nechce, aj keď sa nám to práve nehodí? Donútime sami seba robiť veci inak ako predtým? Dokážeme teda s láskou žiť? Z toho totiž plynie, do akej miery dokážeme milovať tých druhých. Čo pravda v našom srdci? Čo je to tá pravda? Je to rovnaký názor? Je to vnútorné súznenie? A s kým, alebo s čím? Ale čo je vlastne pravda? Pravda je priatelia život. Máte v srdci život? Idete a prekonávate sa, alebo ustupujete a zostávate na mieste? Ste bližšie pravde, životu? Alebo sa vzďaľujete? Tým všetkým môžeme vyplniť svoje srdce. To je skutočná hodnota ľudského života. Nič viac a nič menej. Nie majetok, nie rodina. Nikto a nič vám nevytvorí hodnotu vášho života, než vy sami. Jedno srdce, jeden človek, jeden život. Nič viac, nič menej. Človek s človekom sa môže stretnúť na ceste. Človek s človekom môže hovoriť, podporovať sa na ceste. Človek človeka môže podržať, keď padá na ceste. Ale nakoniec každý z nás musí ísť do svojho cieľa sám. V tom je skrytá sila života, umenie života ísť sám, nebáť sa  pomáhať. Najprv sebe a keď to dokážeme, potom druhým. A hľa, cesta je čistejšia bez prachu, hľa aj malé rastlinky sa zviditeľňujú, všímame si ich. A hľa, medzi nimi kvetinka šťastia, radosti, šanca. Aké ľahké v tej chvíli všimnúť si tú šancu a odtrhnúť ju. Aké ľahké a aké pre nás momentálne ťažké. A keďže nikdy nebudeme vedieť, ktorá kvetinka je tá šanca, pokúste sa využiť všetky možnosti, ktoré sa vám ponúkajú, všetky možnosti, ktoré zachytí vaša myseľ, všimne si ich. Všetky možnosti, ktoré vám aspoň na chvíľu otvoria srdce, aspoň na chvíľu. Nezabudnite nikdy na to, že keď sa niečo dozviete, keď sa dokážete naladiť na niečo čo je pozitívne, ako keby ste chytili šancu práve v ten okamžik. Chyťte ju a už ju nepustite a vložte si ju do srdca.